Medzi rybami, ktoré ako iskra zapálili v mnohých z nás rybársku vášeň, patrí určite popredné miesto jalcovi.

Jalec, tento rybí „všadebol“, totiž žije od nížinných tokov až po horské potoky a riečky, nájdeme ho i v niektorých stojatých vodách. Uvedené tvrdenie však platí len v prípade jalca hlavatého, zatiaľ čo jeho dvaja bratanci sú pri výbere vhodného životného prostredia o trochu náročnejší. Aj preto sa s nimi stretneme v našich vodách menej často.

Včera nie je dnes

V niektorých regiónoch rybári jednotlivé druhy jalcov vždy rozlišovali, inde, kde vody obýva len dominantný jalec hlavatý, si nad druhovou príslušnosťou ulovených rýb nikto príliš hlavu nelámal a ani neláme. Pred sto rokmi to nakoniec nemalo praktický význam, ale dnes, keď dva druhy jalcov patria z ochranárskeho hľadiska medzi zraniteľné druhy (jalec maloústy a jalec tmavý), je ich správne určenie nevyhnutné. Samozrejme, nemali by sme zabúdať ani na stavovskú hrdosť a nerobiť hanbu sv. Petrovi, pat­rónovi rybárov. Ten sa nad našimi prešľapmi môže len tak usmiať popod fúzy, no rybárska stráž naše slabšie vedomosti nemusí riešiť vždy len s úsmevom a dohovorom. Určite preto nezaškodí, keď si pripomenieme aspoň základné znaky, podľa ktorých sa dajú rozlíšiť tri druhy jalcov žijúcich v našich vodách. Podobne ako pri väčšine rýb nám obyčajne nerobí problém správne určiť pekne vyfarbený kapitálny kus, ťažkosti najčastejšie spôsobujú menšie, nedospelé ryby.

Dvojníci

Z tria jalcov vystupujú ako problematickí dvojníci vlastne len dva druhy – jalec hlavatý a jalec maloústy (obyčajný), kým tretí druh, jalec tmavý, sa od nich líši dosť výrazne. Jalec hlavatý i maloústy majú valcovité, na priereze takmer okrúhle telo. Dospelé jalce hlavaté sú však obyčajne podstatne robustnejšie než kapitálne jedince ich menšieho príbuzného. Dobre túto skutočnosť vystihuje české pomenovanie jalca hlavatého – „tloušť“. U nás má zas miestami ľudový názov klen, azda pre mohutné telo podobné tomuto druhu javora. Celkovo má telo jalca hlavatého okrem belavej brušnej časti zlatožltý až hnedkastý nádych, kým jalce maloúste sú striebristé s modrastým chrbátom. Na prvý pohľad je aj pri menších, čerstvo ulovených jalcoch hlavatých dobrým rozlišovacím znakom čierne olemovanie okraja šupín, ktoré vytvára na tele rýb akúsi sieťku. Jalcom maloústym chýba, prípadne je len naznačené. Červenkasté sfarbenie brušných plutiev a análnej plutvy má síce jalec hlavatý intenzívnejšie ako jeho dvojník, no je to pomerne nespoľahlivý znak, najmä v prípade rybích dorastencov.

Plutvy a ústa

Keď som už spomenul plutvy, jalcom sa treba vždy pozornejšie pozrieť na análnu plutvu, pretože jej tvar je jedným z najspoľahlivejších determinačných znakov. Plutva jalca hlavatého má vypuklý, prípadne rovný okraj, zatiaľ čo ostatné dva druhy majú túto plutvu vždy mierne vykrojenú, vzácne býva rovná. Pri niekoľkocentimetrových jalčekoch však pri ich určovaní niekedy nepomôže ani lupa... Rovnaký problém nám pri týchto „škôlkaroch“ môže robiť tvar i postavenie úst. V prípade veľkých jalcov hlavatých je koncové postavenie úst evidentné, pri menších exemplároch však môžeme neraz zapochybovať. Ich papuľka sa niekedy takmer nelíši od polospodných úst jalca maloústeho. Ak však máme k dispozícii zástupcov oboch druhov, širšia a nižšia hlava so zaobleným rypákom pomerne zreteľne odlišuje tento druh od jalca maloústeho, ktorý má hlavu užšiu a zašpicatenú.

Podobnosť čisto náhodná

Treba pripomenúť, že 1- až 2-ročné jalčeky si môžeme ľahko zameniť aj s mlaďou nosáľa a podustvy. Hlavne my starší nesmie­me v žiadnom prípade zabúdať na okuliare, ideálna je lupa. Oči majú obidva druhy v pomere k veľkosti hlavy prakticky rovnako veľké, jalec maloústy ich má uložené bližšie k temenu, takže zrejme aj preto sa nám javí jeho hlava menšia a užšia. Ten, kto by sa chcel o správnosti určenia týchto dvoch druhov jalcov utvrdiť, môže pomerne rýchlo spočítať šupiny v ich bočnej čiare. Zatiaľ čo bežnejší jalec hlavatý ich má obyčajne len 43 až 47, na jalcovi maloústom ich napočítame viac, 46 až 52. Tým, ktorí by mali pochybnosti, či ulovili jalca hlavatého alebo amura, možno odporučiť spočítanie jednotlivých radov šupín pod bočnou čiarou. Jalec ich má len 3 až 4 rady, kým amurovi ich napočítame päť.

Jaseň

Celkovo trochu vyšším a z bokov viac splošteným telom sa od oboch predošlých druhov líši jalec tmavý, známy aj pod ľudovým názvom jaseň (na západnom Slovensku aj jasek – pozn. redakcie). V pomere k telu má relatívne malú hlavu s polospodnými až koncovými ústami, ktoré sú tiež menšie ako v prípade iných dvoch druhov jalcov. Sivozeleným až zelenomodrým sfarbením a drobnejšími šupinami, ako aj červenkastými až výrazne červenými plutvami (prs­nými, brušnými, análnou i chvostovou) pripomínajú menšie jasene červenicu, niekedy si ich rybári mýlia dokonca s ploticou. Na rozdiel od jalca tmavého, ktorému sa tmavá chrbtová plutva začína nad začiatkom brušných plutiev, má červenica chrbtovú plutvu posunutú o niečo ďalej dozadu. V prípade, že máme pochybnosti, je najistejšie spočítať šupiny v bočnej čiare. Kým červenica ich má len 38 až 42, jalec tmavý 56 až 62, teda najviac spomedzi všetkých troch druhov našich jalcov. Druhový názov tmavý platí prakticky len pre väčšie exempláre, ktoré majú tmavú chrbtovú stranu tela.